Vladimír Havrilla: Existují jiné světy

Vladimír Havrilla (1943) je sochař, malíř, počítačový grafik, filmař, spisovatel. Patří do silné generace slovenského konceptuálního umění (Filko, Mlynarčík, Koller, Sikora) V minulém roce měl profilovou výstavu ve Slovenské národní galerii.

Dušan Brozman a Boris Kršňák

Vašim blízkym teoretikom (slovenským konceptualistom pozn. aut.) bol Tomáš Štraus. On vyštudoval dejiny umenia v Prahe, bol pre vás aj sprostredkovateľom pražského umenia a umeleckej scény?

1. To by som nepovedal, ani sme to nejako zvlášť neregistrovali, kde Tomáš Štraus vyštudoval. Ale mal u nás veľký kredit a brali sme ho ako prirodzenú autoritu. Bol  to najlepší teoretik umenia, ktorý nielenže niečo napísal, ale pomáhal nám aj v našich živých podujatiach, ktoré sme robili v „druhej kultúre“ po celý čas komunizmu. Bol iniciátorom, podporovateľom a človekom, ktorý tomu rozumel.

Organickou súčasťou vašej komunity, až do svojej tragickej smrti bol signatár Charty 77, performer, spisovateľ Tomáš Petřivý. Okrem neho boli nejaké kontakty na českých umelcov, alebo na český underground?

1. To sme mali veľké prepojenie. Vtedy sme Prahu a Bratislavu mali poprepájanú. My sme vtedy robili performance a konceptualizmus, pretože v tých podmienkach to bolo najjednoduchšie, do galérií nás nepustili. My sme cestovali do Prahy a ľudia odtiaľ, Štembera a ďalší, a v rôznych kluboch, v rôznych skrytých a tajných miestach sme robili performace.

Dá sa povedať, že to bola len nejaká konfrontácia. Alebo pri tých stretnutiach aj niekto niekoho ovplyvnil? Bolo tam cítiť nejaké vzájomné prekrývania?

1. Boli to veľmi príjemné stretnutia, bolo nás málo, dalo sa nás spočítať na prstoch dvoch alebo štyroch rúk. Žili sme iný, alternatívny život v prostredí, ktoré bolo diametrálne iné, a to malo tú zvláštnu kvalitu, ktorú sme si vtedy neuvedomovali, že to je čosi jedinečné, čo už nikdy nezažijeme. Niečo podobné, ako Orwellovo 1984, keď na konci románu už je hlavný hrdina v kaviarni, ktorá je mimo vplyv „Veľkého Brata“ a to sme mali aj my, takéto krčmy, boli sme mimo čas a priestor. Bolo to nádherné.

Sám si hovoril, že ste robili performance a koncept, lebo to sa dalo robiť v priestore, do ktorého ste boli nedobrovoľne vytlačení. Ty si vyštudovaný sochár. Fotografie tvojho ateliéru zo 60-tych rokov, z obdobia vysokej školy, alebo tesne po škole, sú plné sôch a cítiť z toho, že si bol fascinovaný sochou. Vieš si predstaviť, akým smerom by sa vyvíjal tvoj život a tvoja práca, keby ste neboli vytlačení to tohto neprirodzeného priestoru?

1. To si viem predstaviť! A je mi veľmi ľúto, že som najlepšie roky, bolo to 20 rokov, žil v tom hnusnom komunizme, kedy sa nedalo robiť nič. A to, že sme robili tie umelecké hry, ktoré sa nazývajú performance a konceptoalizmus bolo naozaj spôsobené prostredím, do ktorého nás vytlačili, a bolo to určené len pre, dovolím si povedať, elitu umelcov, ktorí boli vtedy aktívni. Áno, ja som vždy miloval klasické sochárstvo, ako ho robili Henry Moore, Brancusi, Archipenko, Zadkine alebo aj ďalší, ako Despiau, Malliol, aj Rodin, proste títo skvelí ľudia, ktorí mohli modelovať z hliny, alebo tesali priamo do kameňa, čo mám ešte radšej, čo je mi veľmi ľúto, že nemôžem robiť. Že by som mohol mať veľký blok mramoru niekde v záhrade, ktorú doteraz nemám, pretože musí spĺňať špecifické požiadavky. Ja nemôžem robiť v záhrade niekde u kamaráta, kde majú okrasné záhony, cibuľky, pobieha tam psisko, ktorý sa chce so mnou hrať, a ja tam mám búšiť do kameňa a robiť prach... V takejto záhrade som robil, urobil som tam zo 5 sôch, ale to sa takto nedá. Preto doteraz sochy nerobím. Pritom je to to najlepšie a najkrajšie, čo poznám, keď človek príde pred veľký blok, má vedľa toho položený malý sadrový model a tými vynikajúcimi nástrojmi, ktoré teraz predávajú, môže vytesávať naozaj veľkú sochu v štýle Arpa, Moora alebo Brancusiho. Týchto troch by som kombinoval dohromady a z toho by som vytvoril mäkké oblé formy, aby Bratislava konečne videla, ako má vyzerať elegantná socha.

Ja teraz možno urobím tvrdý sek a prejdem na tvoju pražskú výstavu v Mánese. Sú tam síce aj sochy, ale najmä maľba a film. Výstava sa volá Ten Minutes. Je to jedna z tém, ktorá prechádza celou tvojou tvorbou od 70. rokov až po súčasnosť, od kresby cez maľbu až po počítačovú grafiku. Skús predstaviť, čo to je za projekt, pretože si myslím, že za tým je veľká časť aj tvojej umeleckej filozofie.

1. To bola nejaká veľká súťaž pri príležitosti akéhosi francúzskeho výročia. Téma bola, aby sme urobili v Paríži dosť veľkorysé objekty. Vtedy sme s architektom Jurajom Mojžišom vymysleli projekt podzemnej galérie, ktorá je dosť komplikovaná, pretože je tam aj sprcha, aj miestnosť na osušenie, toalety. Je to galéria len pre jedného človeka. Ten človek vchádza dnu, má možnosť najskôr celý zrelaxovať, osprchovať sa, potom vojde do poslednej tretej miestnosti, do ktorej vchádza sklonený takým nižším otvorom, v ktorej je jedna jediná socha osvetlená zhora maličkou lampou. Je tam ešte taký malý výklenok, kam sa návštevník zastrčí, lebo tam fúka teplý vzduch, aby sa mohol osušiť. A ako sa suší, môže pozorovať sochu. Tá socha môže mať tak 2 metre, vždy by to bol výber z tých najlepších, teda nejaký pekný akt , ktorý urobil napríklad Giacometti ešte predtým, než začal robiť tie „strašidlá“. Alebo by som tam dal nejakého Moorea, ale najradšej nejaké oblé formy, aby sa na to dalo dobre pozerať. Sochy by boli na takom kruhovom sokli ktorý sa pomaličky otáča. Socha by sa trikrát otočila, potom by sa zastavila a človek by sa dovtípil, že už musí odísť, pretože už čaká ďalší.

Ak si môžem dovoliť parafrázovať Dominika Tatarku, znamená to, že keď chcem obcovať s kultúrou, s umením, mám sa najskôr očistiť na tele i na duši od všetkých tých nánosov sveta a mám vstupovať do komunikácie s umením očistený?

1. Vôbec to nie je potrebné (smiech), ale dobre to padne. Určite že nezaškodí relaxovať telo aj dušu aby mal človek extra zážitky z pozorovania čohokoľvek. Môže tam byť napríklad aj kus dreva, alebo Duchampovský ready-made. Tam je dôležité, aby tá posledná miestnosť pomerne malá, obložená čiernou žulou, pripomínala kryptu, niečo mimo čas a priestor a ten človek, ktorý by tam bol, by odpadával od nadšenia do mdlôb, že čo sa s ním(ňou) tam deje...a tá sprcha je preto dôležitá, aby sa človek cítil ako znovuzrodený.

A toto všetko má trvať 10 minút?

1. Áno. Desať minút stačí. Dobrého veľa netreba!

Zatiaľ sme sa bavili len o soche a už si spomenul niekoľko mien – Brancusi, Moore, Malliol, Rodin, Arp, Zadkin... ty sa ale prejavuješ aj v kresbe, maľbe, počítačovej grafike a tam rovnako nájde človek odkazy na desiatky tvojich predchodcov od Picassa, Pollocka, Vasarelyho, Mondriana... prečo sa k nim stále obraciaš, prečo ich cituješ, alebo, neviem, či si môžem dovoliť povedať, interpretuješ.

1. Keby len interpretujem, ja ich priam kopírujem, ja ich mám tak rád! Ja by som bol najradšej, keby som mohol nejaké Arpove alebo Brancusiho sochy aj tri štyri krát zopakovať, aby som ich mohol mať pri sebe. Brancusi a ostatní to nerobili len preto, že urobili dielo a finito, tým to končí. Dali nám to preto, aby sme to dielo rozvíjali ďalej. A ja s nadšením, ako sa len dá, keď vidím možnosť, ako to dielo inovovať, tak to inovujem, alebo, čo je ešte lepšie, že to naklonujem alebo prepojím. To znamená jedného s druhým, ktorí sa ani nevideli, ani nepoznali. A prečo vyberám stále tie mená? Pretože oni sú najlepší! Proste sú to akési matrice moderného umenia, ktoré od doby gréckeho umenia, kedy sa to všetko začalo, sú ďalším významným zlomom. Od antického sochárstva už v soche žiadna doba nič nového nepriniesla. Až títo prišli s niečím fungl novým. Trvalo to 2.500 rokov. A títo ľudia, Brancusi, Moore, pre nás vytvorili stavebnicu s ktorou sa môžeme hrať, ktorú môžeme kombinovať ako novodobé lego. Ale som veľmi sklamaní, že tých dnešných mladých sochárov, u nás i vo svete, ani nenapadne nadviazať na tento podnet a pokračovať v ňom. Tí ľudia to urobili pre nich, aby v tom pokračovali ďalej... Nik to nerobí. Robia voloviny, totálne hlúposti, od rôznych pseudoperformensov, puberťáckych výstrelkov, plazia sa po rozbitom skle, hádžu sa holým telom o múr, proste samé sprostosti. A to, čo by mali robiť, pokračovať v tom modernizme, čo otvorili Brancusi a Moore, v tom nepokračujú.

Čím teba ako sochára fascinuje počítač? Teda virtuálny svet, kde sa o hmote nedá hovoriť.

1. Na počítači je jedna úžasná vec, ktorá ma neprestajne fascinuje. Na obrazovke vidím nejaké farby, nejaké plošné farby, alebo dokonca aj priestorové, ak to je v 3D, vytváram tie formy, vidím ich, a keď to ukladám, tak tá forma sa dostane do centrálneho disku, kde sa premení len na jednotky a nuly, teda na matematiku, čo v podstate znamená, že sa premení na ÁNO a NIE. A to, že sa to úplne transmutuje do niečoho iného, to je niečo neuveriteľné. Už jednoduchšie ako 1 a 0 alebo ÁNO a NIE, nemôže byť nič! Aj keď je to zložitý tvar, nejaká sochárska hlava, zrazu sa to v tom hard-disku (a to je strašne pekné, že sa to rýchlo krúti a ja to počujem a počujem ventilátory a viem, že sa v tom niečo deje) mení na tie jednotky a nuly a ja úplne odpadávam. Zložitá forma sa mení na tie najelementárnejšie časti a ono si to poradie zapamätá. A potom si to vytiahnem, akoby som to vyberal z iného sveta. To je dôkaz, že môžu existovať iné svety. A to je aj dôkaz toho, čo hovoria budhisti a zenbudhisti, že existuje len to elementárne, len tá prázdnota, to áno a nie. A ešte ma prekvapuje, že keď si v Novom zákone v Evanjeliu sv. Matúša nalistujete časť, kde Ježiš hovorí – „Nech je vaša reč áno, áno a nie, nie.“ To povedal pred 2.000 rokmi a vtedy dal pokyn  na zostrojenie počítača.

Pri tejto téme by sme asi mohli ostať naveky, ale ešte sme sa vôbec nebavili o filme a myslím, že si môžem dovoliť povedať, že ty si na Slovensku prvý, kto sa začal zaoberať s experimentálnym umeleckým filmom. Aj to bolo pretože si bol vytlačený do priestoru, kde sa dal robiť aj film?

1. Kameru som si kúpil preto, že som sa dozvedel, že Andy Warhol točí vo svojich ateliéroch filmy. To ma tak ohromilo, že som si v roku 1970 kúpil kameru a začal som točiť filmy. Chcel som byť na tej istej úrovni ako popartisti v Amerike, ktorých som mal rád, Rauschenberg, Warhol, Rosenquist a hlavne Lichtenstein. Kameru som si obľúbil, lebo som zistil, že sa tam dá robiť aj s priestorom aj s časom. Bavilo ma, že tá forma sa dá zobrazovať aj v čase.

Čo má film spoločné so sochou? pretože v tvojich filmoch sa sochy nevyskytujú.

1. To je fakt. To si ma prekvapil, lebo je to fakt. Je to zrejme preto, že vo filme som prišiel na to, že môžem robiť niečo iné, čo nemá nič so sochami. Proste pochopil som, že to je iný žáner, ktorý má svoje vlastné pravidlá a je pekný vtedy, keď udržíme jeho vlastné pole.

Spomeňme aspoň tvoj najčastejšie spomínaný a aj vo svete prezentovaný film „Lift“ z roku 1974, ktorý nakoniec môžu vidieť aj návštevníci v Mánese.

1. Ten film zobrazuje dve dievčatá, ktoré sa vznášajú nad zemou nad čiarami tenisového kurtu. Je to čiernobiely film bez zvuku, a táto téma mi napadla len kvôli vizuálnemu zážitku, kvôli ničomu inému. Bola za tým zvedavosť, či sa to vôbec dá urobiť. Film sa robil po jednotlivých záberoch a tie dievčatá, študentky baletu, vyskočili do vzduchu, medzitým sa otáčali a prechádzali v priestore a ja som robil zábery vždy len vtedy, keď boli vo vzduchu. Ten výsledný pohyb, ktorý som aj ja videl až po vyvolaní filmu, je veľmi zvláštny, pretože ony sa naozaj vznášajú vo vzduchu.

Keď spomínaš to lietanie, jednou z tvojich ďalších tém, ktoré sa opakujú, je letecká katastrofa. Prečo ťa tak zaujíma havária lietadla.

1. V prvom rade sa to nesmie nazvať letecká katastrofa. Padnutie lietadla na zem nie je žiadna letecká katastrofa. Tam môže byť len jeden človek – pilot, a to nie je žiadna katastrofa. Aby to nevyzeralo tak, že ja mám záujem na zobrazovaní katastrôf. Mne sa najviac páči na tom, že to lietadlo rupne na zem, čo je vizuálne úžasná vec. Bohužiaľ, nepodarilo sa mi to vidieť, ani zažiť, napriek tomu, že na to stále čakám a často sa mi o tom sníva a veľmi po tom túžim. Neviem si predstaviť krajšiu smrť, ako v lietadle, ktoré havaruje, a v ktorom som aj ja.  Ale mňa zaujíma to, že to lietadlo spadne, ten pilot to prežije, vystúpi z lietadla a začína druhý život. Začína odznovu. Teda ani nejde o leteckú katastrofu, ale o to, ako sa vylízať z toho najhoršieho. Na tých mojich obrázkoch predsa ten pilot stále žije ďalej.

Vo filme necháš človeka lietať, vznášať sa. Človek túži po lietaní, ale sám to nedokáže. A ten, ktorý to dokáže, toho necháš padnúť na zem. Je to ako v tom počítači, že ak let je jednotka, ty k nemu pridáš aj tú nulu, aj ten pád?

1. Nie, nie, nie, to vôbec nie. Veď ten človek, keď padá, prežíva to najkrajšie. prežíva bezváhový stav, a ten pocit, že istotne teraz zomrie.

Naozaj je pocit smrti to najkrajšie???

1. Smrť je najväčší a najkrajší dar, ktorý si každý musí zaslúžiť.

Bol by si schopný vychutnávať si tie posledné sekundy? Vôbec to vnímať?

1. Nad tým stále rozmýšľam a na to sa fakt veľmi teším. Práve preto, že viem, že keď lietadlo padá, pád trvá od 3 až do 8 minút. Čiže nádherných 8 minút môžem vychutnávať, že sa všetko končí. Môžem hovoriť „a teraz prichádza to najkrajšie“.

Čo potom pre teba znamená život, keď sa tak tešíš na smrť?

1. Utrpenie!

Práve preto je tvoje umenie plné krásy, že je život pre teba utrpením?

1. Ako vieš?

Vidím to, a vidia to aj tí, ktorí majú tvoje umenie radi.
- Život je tvrdý chlebíček a mňa veľmi teší, ak si ho môžem spríjemňovať, pretože som ťažký hedonista. Pre mňa je najkrajšie stretávať sa len s peknými vecami. Nikdy by som nerobil nejaké konfliktné témy. Prečo? Aby ma to viacej rozdrásalo? Veď to by som bol blázon! Ale ak namaľujem nejakú peknú vec, pekné dievča s pekným ksichtíkom s modrými očami a blond vlasmi ako beží po pláži, to ma robí šťastným. Prečo by som mal robiť nejaké haky baky, namočím jednoducho štetec do modrej a urobím veľkú machuľu, potom namočím druhý štetec do svetlo okrovej a hneď vedľa toho krásnu druhú machuľu, že sa trochu prekrývajú a kontrast týchto pekných vodových farieb, to doslova spieva! To znamená, robí ma to šťastným.